DSC_3650_ps

Tirana – Skanderbegovo mesto

Tirana – mesto orlov, moslimov, červeno-čiernej farby. Mesto s očarujúcimi kaviarničkami, tajomnými zákutiami, príjemnou atmosférou. Srdeční a priateľskí ľudia, všadeprítomný temperament, vynikajúca gastronómia, jedinečný svetový jazyk, európsko-ázijský charakter. Pre Season Report pripravil exkluzívne cestovateľ a fotograf Michal Hertlík.

Geografia

Tirana (po albánsky Tiranë) je hlavné a najväčšie mesto Albánska. Žije v ňom okolo 560 tisíc obyvateľov, čo približne korešponduje s počtom obyvateľov našej Bratislavy. Mesto leží v strednom Albánsku pri rieke Ishm, približne 25 km od pobrežia Jadranského mora, v nadmorskej výške niečo cez 90 metrov. Na severovýchod od mesta sa dvíha pohorie Dajti, z južnej a západnej strany ho obkolesujú nižšie vrchy, iba na sever a severozápad je rovina. Vďaka svojej polohe má subtropické stredomorské podnebie so suchom aj dažďami.

História

Názov Tirana je po prvýkrát spomenutý v roku 1418 v benátskych historických dokumentoch. Tirana v tom čase pozostávala zo 60 obývaných oblastí, s vyše 2 000 domami a 7 000 ľuďmi. Osada sa začala rozvíjať ako bazár a zahŕňala niekoľko mlynov, dokonca už pred rokom 1614, kedy miestny vládca Sulejman Bargjini postavil starú mešitu, malé obchodné centrum a turecký kúpeľ hammam. Neskôr bola postavená teraz už najznámejšia mešita Et’hem Bey, ktorú postavil osmansko-albánsky náboženský líder Molla Bey z Petrely. Pri stavbe mešity boli využití najlepší remeselníci v krajine a bola dokončená v roku 1821 Mollovým synom Etëhemom, ktorý bol taktiež synovcom Sulejmana Bargjiniho. V roku 1800 prišli prví osadníci, ktorí sa v oblasti usadili a boli to takisto prví kresťania, ktorí prišli do mesta po jeho vzniku. Neskôr sa Tirana stala sub-prefektúrou novovytvoreného Skadarského vilayetu (administratívna územná jednotka Osmanskej ríše) a sandžaka (správna oblasť Osmanskej ríše) z mesta Drač.

Dňa 28. novembra 1912 bol, je a stále aj bude najdôležitejší deň pre Albáncov a albánsku históriu, kedy sa uskutočnilo vyhlásenie nezávislosti Albánska. Všetko sa to odohralo práve na hlavnom námestí v Tirane, kedy vtedajší prvý zvolený prezident Ismail Qemali vztýčil po prvýkrát albánsku vlajku za prítomnosti burácajúceho albánskeho ľudu. Dňa 8. februára 1920 albánsky kongres v meste Lushnjë vyhlásil Tiranu za dočasné hlavné mesto Albánska, pretože dovtedy túto funkciu plnilo prímorské mesto Drač (po albánsky Durrës). Mesto získalo tento status natrvalo dňa 31. decembra 1925.
Budovy v centre mesta boli postavené hlavne talianskymi architektmi, v spolupráci s tými albánskymi. Preto v nich uvidíte prvky talianskej architektúry. V roku 1939 bola Tirana zajatá talianskymi fašistickými silami, ktoré vymenovali tzv. bábkovú vládu. Keďže sa stala talianskym okupačným územím, Tiranu navštívil aj vtedajší taliansky kráľ Viktor Emanuel III., na ktorého bol spáchaný neúspešný pokus o atentát práve počas jeho návštevy. Po vzniku Komunistickej strany Albánska na čele s budúcim lídrom strany aj krajiny Enverom Hoxhom sa zdvihla vlna odporu voči talianskym okupantom zo strany albánskych komunistov. V roku 1944 bolo mesto oslobodené od fašistov aj nacistov a začal sa rozvíjať komunizmus.
Od nástupu komunizmu v roku 1944 až do pádu komunizmu v roku 1991 sa za vlády spomínaného albánskeho komunistického lídra Envera Hoxhu budovali masívne bytové komplexy a továrne v socialistickom štýle, presne podľa vzoru Sovietskeho zväzu. Hlavné Skanderbegovo námestie bolo pozmenené zbúraním niekoľkých budov, bývalý starý bazár a ortodoxná katedrála boli do tla zbúrané a na ich mieste postavili Palác kultúry, hlavná ulica bola premenovaná na Stalinov bulvár a socha Stalina bola postavená na hlavnom námestí. Keďže súkromné vlastníctvo automobilov bolo v tom čase zakázané, v meste prevládali bicykle, motorky, či autobusy mestskej hromadnej dopravy.
Enver Hoxha zomrel 11. apríla 1985. Po jeho smrti komunizmus v Albánsku ešte úplne nepadol, ale posledných šesť rokov už bol na spadnutie, pretože zomrel jeho hlavný líder a predstaviteľ. V tom istom roku sa v Tirane konal jeho slávnostný štátny pohreb. Začiatkom 90. rokov sa v Tirane začali zhromažďovať a postupne búriť hlavne študenti albánskych univerzít a mladí inteligentní ľudia požadujúci zmenu politického režimu a politickú slobodu. Po rozpade komunizmu a celého Sovietskeho zväzu bol aj v Albánsku komunistický režim zvrhnutý a bola nastolená demokracia. Presne ako sa zmenila Tirana po nástupe Hoxhu a komunistov do funkcie, presne tak isto sa mesto začalo meniť po roku 1991. Všetky prvky komunizmu boli zničené a nahradené terajšími pamiatkami či názvami.
Tiranu ako hlavné mesto krajiny navštívilo veľa významných osobností z politického, kultúrneho, spoločenského a náboženského života. Keďže komunizmus náboženské prejavy nedovoľoval, po jeho páde navštívila mesto veľká osobnosť v podobe Matky Terezy. Ani v dnešnej dobe nie každý vie, že Matka Tereza bola Albánka a jej celé meno znelo Agnes Gonxhe Bojaxhiu. Po nej to bola ďalšia náboženská ikona, pápež Ján Pavol II. Celé 90. roky bola Tirana centrom nie práve najkrajších udalostí v albánskej histórii, pretože sa udiali mnohé revolúcie, dramatické boje, či politické súperenie síl.
Od roku 2000, za vlády vtedajšieho starostu mesta Ediho Ramu, sa výrazne pokračovalo v hrubých zmenách mesta. Rozširovali sa ulice, natierali sa budovy, opravovali sa cesty, stavali sa nové rezidenčné komplexy a obchodné centrá. Albánsko (a takisto aj susedné Kosovo) bolo odjakživa podporované zo strany USA. V roku 2007 sa po prvýkrát v albánskej histórii udiala významná politická návšteva, kedy Tiranu navštívil vtedajší americký prezident George Bush. Jedna z hlavných ulíc v centre Tirany na jeho počesť nesie jeho meno.

Čo v meste vidieť

Ja som Tiranu navštívil v roku 2015. O rok na to, hlavné Skanderbegovo námestie prešlo veľkou rekonštrukciou a zmenami. Polovica trávnatej plochy bola nahradená betónom, čím sa niekoľkokrát zväčšilo samotné námestie a ľudia majú k dispozícii väčšiu plochu na chodenie. Predtým aj teraz sa v strede námestia týči jedna mohutná socha, postavená v roku 1968. Myslím, že už z názvu každý zistí, o koho ide. Gjergj Kastrioti, známy pod menom Skanderbeg, je albánsky národný hrdina a symbol Albánskeho národného obrodenia. Žil v 15. storočí v rokoch 1405-1468 a za jeho éry používal svoj vlastný erb znázorňujúci čierneho dvojhlavého orla na červenom pozadí. Ak vám tento symbol niečo hovorí, tak tipujete správne, lebo v súčasnosti je štátnym znakom Albánska. Z albánskej histórie je známy hlavne vďaka jeho boji proti Turkom na území dnešného Albánska. Je známy aj tým, že počas jeho vojenského ťaženia utrpeli Turci nejednu porážku od jeho malého vojska, čo sa dovtedy takmer vôbec nestalo. Stal sa stelesnením sily, odhodlania, vytrvalosti, odolnosti, bojovnosti a vlastenectva. Po jeho smrti sa albánske vojská už nedokázali voči Turkom ubrániť a tí ich následne znova obsadili a pripojili k Osmanskej ríši. Za jeho celoživotné úsilie ubrániť Albánsko pred Turkami ho Albánci považujú za svojho národného hrdinu a dodnes je nimi uctievaný a velebný. V strede hlavného námestia mu na počesť postavili gigantickú sochu s jeho koňom a mečom v pravej ruke a námestie po ňom aj pomenovali.

DSC_2789

V okolí Skanderbegovho námestia sa nachádzajú viaceré významné budovy a turistické atrakcie. Napravo od sochy sa vyníma Hodinová veža (Kulla Sahatit), vďaka ktorej ľudia stále vedia koľko je hodín a v nočných hodinách hrá všetkými farbami. Hneď vedľa veže sa nachádza najznámejšia mešita v meste Et’hem Bey (Xhamia e Et’hem Beut) a Radnica hlavného mesta Tirana (Bashkia Tiranë). Pokračujúc týmto smerom sa po Radnici nachádzajú hneď dve významné štátne inštitúcie, ktorými sú Ministerstvo dopravy a infraštruktúry (Ministria e Transportit dhe Infrastrukturës) a Ministerstvo poľnohospodárstva, rozvoja vidieka a vodného hospodárstva (Ministria e Bujqësisë, Zhvillimit Rural dhe Administrimit të Ujërave). Všetky tri budovy sú v talianskom štýle s výraznou žltou a červenou farbou.

Hlavnou atrakciou pre turistov prichádzajúcich do Tirany je Národné historické múzeum (Muzeu Historik Kombëtar) ako najväčšie múzeum v krajine, na ktoré sa sám Skanderbeg pozerá, pretože sa nachádza oproti jeho soche. Albánci na svoju históriu nedajú dopustiť, dosť si na nej zakladajú a sú veľmi pyšní na svoju históriu aj kultúru. Múzeum bolo otvorené v októbri 1981 a je stelesnením celej histórie Albánska od staroveku až po súčasné 21. storočie. Podrobná prehliadka celého múzea môže zabrať až pol dňa, ale určite to stojí za to.

Múzeum má nad svojim hlavným vchodom rozsiahlu nástennú mozaiku s názvom ‘Albánci’ (‘Shqipëtarët’), ktorá zobrazuje údajné staroveké až moderné postavy z histórie Albánska. Účelom vybudovania tak masívnej stavby ako je toto múzeum aj s konkrétnou mozaikou bolo zdôrazniť politickú moc vtedajšieho komunistického Albánska. Mozaika zachytáva dôležité symboly: albánska vlajka, zbraň zdvihnutá do vzduchu, albánske národné a tradičné oblečenie, albánsky dvojhlavý orol, osobnosti zo širokého spoločenského spektra (bojovníci za nezávislosť, revolucionári, myslitelia, spisovatelia, politici, vojaci, bežní ľudia) a ľudské vlastnosti (hrdosť, patriotizmus, nebojácnosť, bojovnosť, entuziazmus, chuť po nezávislosti). Vo vnútri múzea sa okrem umeleckých diel z rôznych období zobrazujúcich podobné historicko-spoločenské udalosti z dejín Albánska nachádza aj samotné atramentové pero, ktorým bola podpísaná Deklarácia nezávislosti Albánska v roku 1912.

Medzi múzeom a mešitou sa nachádza Národné divadlo opery a baletu (Teatri Kombëtar i Operas dhe Baletit), ktoré uzatvára kruh významných budov na námestí. Je to najväčšie divadlo v krajine otvorené v roku 1953. Od počiatkov svojho vzniku pomohlo rozvinúť umenie v meste, pretože dovtedy albánski umelci nemali žiadny priestor na svoju realizáciu. Počas kultúrno-spoločenských mestských podujatí sa v budove konajú predstavenia s národnými tancami a piesňami. Albánska vlajka hrdo veje hneď po jeho boku. 

Od Skanderbegovho námestia sa tiahne dlhý a široký bulvár pod názvom Mučeníci národa (Bulevardi Dëshmorët e Kombit), ktorý vedie až k Námestiu Matky Terezy (Sheshi Nënë Tereza), vybudované v rokoch 1939-1941, vtedy ešte ako Námestie Viktora Emanuela III. V strede námestia sa vyníma Polytechnická univerzita Tirany (Universiteti Politeknik i Tiranës) ako najstaršia a druhá najväčšia univerzita v Albánsku, hneď po University of Tirana. Bola založená v roku 1951 a v súčasnosti má okolo 10 000 študentov z Albánska a okolitých krajín.
Pohľad z jej posledného poschodia stojí naozaj za to. Uvidíte Centrum pre albánologické štúdie (Qendra e Studimeve Albanologjike), Národné archeologické múzeum (Muzeu Kombëtar Arkeologjik), národný futbalový štadión Qemala Stafu (Stadiumi Kombëtar Qemal Stafa) a v pozadí za budovami sa tiahne pohorie Dajti obkolesujúce Tiranu zo severovýchodu. Na hlavnom bulvári Dëshmorët e Kombit sa nachádza aj samotný prezidentský palác, v ktorom aktuálne sídli 7. albánsky prezident Ilir Meta od 24. júla 2017.

Albánsko nebolo vždy demokraciou, ako je tomu dnes. Najzvláštnejšia stavba Tirany sa takisto nachádza na bulvári Dëshmorët e Kombit. Ide o pyramídu, ktorá bola otvorená v roku 1988 ako Múzeum Envera Hoxhu, dlhodobého politického lídra komunistického Albánska.

Múzeum bolo venované celému dedičstvu tohto politika, preto ho niektorí nazývali aj Mauzóleum Envera Hoxhu. Po páde komunizmu prestala pyramída fungovať ako múzeum a postupne slúžila ako konferenčné centrum, základňa NATO a humanitárnych organizácií, či sídlo albánskej televíznej stanice. V súčasnosti sa pyramída už nevyužíva, slúži len na prilákanie turistov, často je objektom vandalizmu, postupne chátra pred očami domácich a je už len spomienkou na ťažké časy vládnutia Envera Hoxhu. Dá sa vyliezť až na jej vrchol.

V centre Tirany sa svojou veľkosťou vyníma Katedrála Vzkriesenia Krista (Katedralja Ngjallja e Krishtit) Východokresťanskej ortodoxnej cirkvi Albánska (Kisha Ortodokse Autoqefale e Shqipërisë). Keďže skoro väčšina kostolov bola zničená počas rôznych vojen, táto katedrála je ako jedna z najnovších postavená a otvorená v roku 2012 pri príležitosti 20. výročia obnovenia Albánskej pravoslávnej cirkvi. Súčasťou katedrály je aj hodinová veža stojaca hneď po jej boku.
Pri príležitosti 100. výročia vyhlásenia nezávislosti Albánska sa počas celého roka 2012 uskutočnili viaceré významné oslavy, počas ktorých bol odhalený Pamätník nezávislosti (Monumenti i Pavarësisë) v Parku Mladosti (Parku Rinia). Pamätník je zložený z dvoch častí, z ktorých na jednej je obrovský dvojhlavý orol a na druhej sú vyryté podpisy signatárov Deklarácie nezávislosti. Úplne v strede vyniká podpis Qemala Elbasaniho, ktorý pôsobil ako generálny tajomník dočasnej vlády Albánska (Qeveria e Përkohshme e Shqipërisë) trvajúcej od 4. decembra 1912 do 22. januára 1914, kedy Ismail Qemali ako vtedajší prezident bol nútený rezignovať.

Pri vstupe do Tirany zo severozápadu sa nachádza obrovský kruhový objazd s názvom Orlie námestie (Sheshi Shqiponja), v strede ktorého sa vyníma neskutočne veľký a vysoký albánsky štátny znak v podobe dvojhlavého čierneho orla. Síce to tam nie je napísané, ale akoby ste pri pohľade na orla čítali – Vitajte v Albánsku, vitajte v našom hlavnom meste, vitajte v Tirane.

Ľudia a životný štýl

Domáci Albánci trávia čas oveľa radšej vonku, ako by mali byť zavretí vo svojich bytoch. Ulice sú plné miestnych, ktorí predávajú všetko možné trhovým štýlom, neustále sa medzi sebou socializujú a nadväzujú nové priateľstvá, alebo len tak sedia vonku na lavičke a čítajú si dennú tlač. Albánci majú radi skrášľovanie svojich budov pouličným umením. Komplexy budov sa nesú v znamení dúhy a dúhových farieb. Nájdeme typickú architektúru albánskych bytoviek so značkovými obchodmi s elegantným oblečením a americkými značkami dole. Bežné ulice v obytných častiach Tirany sú poprepájané stovkami až tisíckami káblov, kde farebnosť hrá svoje divadlo a spolu s pouličným ruchom domácich vytvárajú nezabudnuteľnú a jedinečnú atmosféru. Na druhú stranu treba povedať, že predmestia Tirany sú veľmi chudobné s občasnou kriminalitou a vôbec nepripomínajú európske mesto.
Bazáre, trhy a markety sú neoddeliteľnou súčasťou kultúr ako je tá albánska. Okrem klasických komodít ako zelenina, ovocie, mäso, chlieb, iné potraviny, remeselnícke výrobky, všetko potrebné pre domácnosti a na bežnú spotrebu, dostať aj tradičné albánske výrobky. Tým najznámejším a najtypickejším je biela vlnená pokrývka hlavy nazývaná ‘qeleshe’. Nosenie qeleshe sa rozšírilo na celom území Albánska, Kosova a ďalších krajín, kde žije albánske obyvateľstvo a dnes je nevyhnutnou súčasťou tradičného národného kostýmu Albáncov. Existuje viacero tvarov qeleshe a každý tvar je typický pre určitý región Albánska.

K qeleshe neoddeliteľne patrí aj ‘çifteli’ – brnkací strunový hudobný nástroj len s dvomi strunami, podľa čoho dostal aj pomenovanie (z albánčiny ‘çift’ je dvojitý a ‘tel’ je struna). Çifteli sú často používané na albánskych svadbách a koncertoch, ale aj na sprevádzanie albánskych eposov a balád. Existuje mnoho typov tohto tradičného nástroja, ktorý je možné si zakúpiť v hocijakom tradičnom obchode od miestnych Albáncov.

Ručne vyrábané predmety ako figúrky, keramika, drevárske rezby, koberce, kostýmy, kuchynské náradie, či výrobky do domácnosti sú niektoré z albánskych suvenírov, ktoré si turisti, cestovatelia a návštevníci odnášajú domov pre priateľov a rodinu. Všetko nájdete na miestnych bazároch a zjednáte výhodnú cenu od lokálnych obchodníkov.
Pouličné jedlo je v Tirane samozrejmosťou. Každodenne sa týmto štýlom stravujú tisíce domácich. Jedno z klasických pouličných jedál je ‘qofte’, teda albánske vyprážané/grilované valčeky/guľky z mletého mäsa podávané s cibuľou, koreninami a pečivom. Milovníci piva môžu vyskúšať aj tradičné albánske pivo Tirana.

Most medzi Európou a Áziou

Spomedzi európskych hlavných miest je pre mňa Tirana naozaj špecifická a jedinečná aj z toho dôvodu, že nie je až tak masívne preplnená turistami ako Paríž či Londýn. Vidieť v nej stále zachované albánske tradície, príjemné obyvateľstvo, tradičné črty a čarovnú atmosféru. Tirana, a v podstate aj celé Albánsko, je akoby mostom medzi Európou a Áziou, mostom medzi európskou vyspelosťou a ázijskými tradíciami. Aj keď sa nachádza v Európe, strašne cítiť príchuť Ázie všade, kde sa len pozriete. Tirana nie je síce populárnou destináciou spomedzi európskych možností, ale čoraz viac toto Skanderbegovo mesto turisti navštevujú.

Comments are closed.