Legendy boxu: Muhammad Ali

Rodným menom Cassius Marcellus Clay (*17.1.1942 – 3.6.2016). Americký obrázkový športový magazín Sports Illustrated ho vyhlásil za Športovca storočia, britská televízia BBC za Športovú osobnosť storočia. V osobnom živote vystupoval ako bojovník za ľudské práva a básnik. Keď v minulosti dostal otázku, ako by chcel, aby si ho ľudia pamätali, odpovedal: „Ako človeka, ktorý nikdy nezapredal svojich ľudí. Ak by to bolo moc odvážne, tak len ako dobrého boxera. Nebude mi vadiť, ak náhodou nespomeniete, aký som bol krásny.“

Malý Cassius Clay túžil mať bicykel. Za peniaze z brigád si ho aj kúpil. Hneď na druhý deň mu ho však niekto ukradol. Policajtovi na ulici povedal: „Až nájdem toho, kdo mi ukradol bicykel, zmlátim ho.“ Na to mu policajt Joe Martin odpovedal: „Ak chceš niekoho zbiť, tak sa to najskôr musíš naučiť“, a pozval malého Claya do telocvične, kde trénoval boxerov, ktorí chodili na prestížne turnaje Golden Gloves. Temperantného mladíka sa ujal tréner Fred Stoner. Naučil ho najmä dobre sa pohybovať po ringu. Prvým súperom Claya bol starší a skúsenejší Ronnie O´Keefy. Vtedy ešte Cassius boxoval vo váhe do 40 kilogramov. Senzačne vyhral a odvtedy doslova každý deň cieľavedomo trénoval techniku a zlepšoval si kondíciu. Nikdy, ani v dospelosti, nepil, nefajčil a nebral drogy. A často tam, kam sa potreboval dostať, jenoducho utekal.

Cesta rodáka z Louisville v Kentucky na výslnie sa začala na Olympijských hrách 1960 v Ríme, kde získal zlatú medailu v poloťažkej hmotnostnej kategórii. O štyri roky neskôr prvýkrát ovládol superťažkú váhu medzi profesionálmi vďaka knokautovaniu Sonnyho Listona, ktorého pokoril pred časovým limitom aj v odvete v roku 1965. Záber skláňajúceho sa Aliho nad Listonom je dodnes ikonická fotografia dejín športu. 

Muhammad Ali.

„Som ten najlepší, aký kedy žil. Zdolal som Sonnyho Listona a mám len 22 rokov, musím byť najlepší.“

Už keď bol olympijským víťazom, odmietli ho obslúžiť v reštaurácii pre jeho farbu kože. Niesol to tak ťažko, že svoju zlatú olympijskú medailu hodil do rieky. Zmenil si meno na Cassius X – na počesť bojovníka za práva černochov v USA Malcolma X – a následne na Muhammad Ali, čím sa otvorene prihlásil k Nation of Islam (americké združenie moslimov černošského pôvodu). Kariéru mu zastavila povinná vojenská služba, na ktorú odmietol nastúpiť. Mal ísť bojovať do Vietnamu. Označili ho za vlastizradcu a prišiel o licenciu – zakázali mu tak profesionálne boxovať.

„Nemám nič proti Vietkongu. Nikto z nich ma nenazval negrom.“

Dištanc trval od marca 1967 do októbra 1970. Navrátenie licencie Alimu vtedy až u prezidenta Richarda Nixona vybavil Joe Frazier, který Alimu pomáhal. Ali sa vracia do ringu a cez súperov speje k titulovému zápasu práve s Frazierom. Toho však napriek jeho pomoci začne bezbreho slovne urážať. „Smokin‘ Joe“ mu to nikdy neodpustí. Dvojica sa v „Zápase storočia“ stretla 8. marca 1971 v newyorskej Madison Square Garden. Triumfoval Frazier. Jeho brutálny hák našiel Aliho bradu a poslal ho na zem. Muhammad Ali padol na body a našiel svojho prvého premožiteľa. Frazier však skončil v nemocnici a Ali hovoril o konci aktívnej činnosti, pokiaľ to neprežije. 

Odveta prišla na rad 28. januára 1974 opäť v New Yorku – tentoraz sa radoval Ali. Nasledovala konfrontácia s obávaným Georgeom Foremanom v Kinshase vo vtedajšom Zaire. Ali 30. októbra 1974 uplatnil svoju značkovú taktiku, keď sa nechal otĺkať, no pritom si chránil hlavu. Foreman knokaut utrpel v ôsmom kole. Tretí a najbrutálnejší duel Ali – Frazier sa konal 1. októbra 1975 vo filipínskom Quezon City. V tom čase sa boxovalo až na pätnásť kôl, po štrnástom napriek protestom Fraziera jeho tréner hodil uterák do ringu. Ali neskôr priznal, že nikdy nebol bližšie ku smrti, a tiež po štrnástom kole kázal svojmu tímu rozviazať rukavice, v rohu však zostal nevypočutý. 

Muhammad Ali bol vo svojich najlepších časoch absolútnou boxerskou špičkou. Zúrivý pästiar, ktorého bolo cítiť v ringu aj mimo neho. Bojoval s vervou a absolvoval niekoľko pamätných zápasov. Vyslúžil si prezývky „Najväčší“ či „Ľudový šampión“. Pred súpermi mal rešpekt, no v ringu mu nechýbalo odhodlanie a mimo neho najmä sebavedomie.

Frazier po zdolaní Aliho.

„Som kráľ sveta. Pokoril som svet. Som kráľ, som kráľ.“

Tituly stratil v roku 1978 prehrou s Leonom Spinksom. No už o pár mesiacov sa mu revanšoval a tretíkrát sa stal tzv. lineárnym šampiónom superaťažkej divízie – teda pästiarom všeobecne považovaným za najlepšieho v danej váhe. Dosiaľ sa to nepodarilo nikomu ďalšiemu v najťažšej kategórii. Aliho kariéru vo veku 39 rokov uzavrel nezdar s Trevorom Berbickom. S boxom Ali skončil v roku 1981 s bilanciou 56 víťazstiev, z toho 37 K.O. a päť prehier. Zaplatil však obrovskú cenu za približne 29 tisíc úderov, ktoré počas kariéry utŕžil na hlavu. Čoskoro po ukončení kariéry sa uňho prejavili symptómy Parkinsonovej choroby, s ktorou bojoval až do konca života. Napriek zdravotným problémom neustále cestoval po svete a zúčastňoval sa na rôznych charitatívnych akciách. V roku 2015 vydal autobiografickú knihu. Štyrikrát sa oženil a zanechal po sebe sedem dcér a dvoch synov. Bol nesporným kráľom ringu. Pre jeho sebavedomé vyhlásenia ho však považovali aj za veľkohubého.

Comments are closed.