EstĘnec Riho Kuld a jeho Plamene povstania foto Juraj Gembickž

Kovové dotyky

Pred 50. rokmi poprední sochári svojej doby zanechali vo verejnom priestore v Košiciach desiatky kovových plastík.

Raz do roka prichádzali na dva mesiace do Košíc sochári z celého sveta. Väčšinou traja zahraniční plus dvaja z Československa. Dôvodom boli unikátne Medzinárodné sympóziá v kove, dobová PR aktivita Východoslovenských železiarní. Zvyčajne po prvom týždni pobytu, keď už sochárov kopla metalová múza a najmä videli i vedeli, čo možno technologicky od železiarní čakať, pripravili návrhy svojich diel. Od vtáka až po vlny. K dispozícii dostali tím robotníkov, ak si s nimi nerozumeli, tak i tlmočníka. Pričuchli k železiarňam od podlahy, ich diela sa rodili za ich plnej prevádzky. V Košiciach sa nemali zle, za svoj pobyt však zaplatili monumentálnymi dielami. Tie zostávali na tri roky k dispozícii organizátorom.

Potom si autori mohli dielo prevziať, no hádam nikto tak nespravil (najmä ak si pomyslel na poštovné). Napríklad jeden prvok vážil 4,5 tony a celé dielo malo hmotnosť až 34 ton. A tak po troch rokoch pripadli sochy organizátorovi, čiže železiarňam. Tie ich však nesmeli predať. Vďaka tomu mnohé prežili v mestskom prostredí dodnes, niektoré dostali dokonca nový náter. Niektorí pritom svojho času tvrdili, že išlo o vyhodené peniaze. Pravda, pre človeka, čo nemá rád abstrakciu a minimalizmus, sú diela ťažké azda i na pochopenie. Ako to však býva, väčšinou to oceňujú až cudzí, pre ktorých je abstraktné umenie vo verejnom priestore prekvapením. Moderné kovové skulptúry v Košiciach dodnes stoja v Šaci, na Sídlisku Terasa, na Kuzmányho sídlisku v Starom meste a v Mestskom parku. Za polstoročie od ich vzniku sa pritom už zabudlo na myšlienku postaviť pre ne galériu, alebo kovové diela osadiť popri ceste Šaca – Košice a umelecky tak železiarne prepojiť s mestom.

Nultý ročník Sympózia v kove (1967) sa inšpiroval najstarším medzinárodným sochárskym sympóziom na Slovensku, ktoré sa konávalo vo Vyšných Ružbachoch od roku 1964. Akurát ružbašský travertín vymenili v Šaci za kov, keďže v železiarňach bolo železa dosť, navyše s ambíciou nadštandardne, umelecky ho spracovať. V prvých troch ročníkoch (1968-1970) to boli prezieravo Zväzom slovenských výtvarných umelcov vyberaní svetoznámi sochári, v ďalších troch už normalizačných ročníkoch (1971-1974) sochári len zo socialistických krajín. V roku 1972 sa sympózium nekonalo a v roku 1974 zostalo iba pri plánoch a pozývaní umelcov.

A tak nemecký sochár Eberhard Reppold, v tom čase samozrejme z Nemeckej demokratickej republiky, tvoriac v roku 1973 dielo Premeny železa netušil, že za tradíciou unikátnych kovových sympózií robí veľkú bodku, ktorá má v jeho prípade tvar vysokej pece.

Sochár Slavína v Šaci

Kým socializmus v Šaci zanechával svoje prvé slobodárne a rozbiehal výstavbu Východoslovenských železiarní, v Bratislave (okrem iného) riešili, aký pamätník postaviť vojakom Červenej armády, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta. Rodil sa projekt grandiózneho monumentu Slavín, dodnes jednej z dominánt mesta. Nad stvárnením sochy na vrchole pylóna vtedy dumal Alexander Trizuljak (1921-1990). Výsledkom je 11 metrová postava, z ktorej vyžaruje Víťazstvo. Vojak vo vetre s rozvinutou zástavou hrdo napreduje cez rozlámaný hákový kríž. Socha musela byť premyslená tak, aby zaujala pri pohľade z ľubovoľnej strany a rovnako pri pohľade zdola.
Víťazstvom (1958-1960) sa Alexander Trizuljak začlenil medzi popredných sochárov Československa. Bola to zároveň majestátna bodka za jeho realistickou tvorbou. V druhej polovici 60. rokov už vytváral kovové plastiky inšpirované technickou civilizáciou s motívmi prázdna uzavretého v hmote kovových pásov. V roku 1967 spolu s Jurajom Bartuszom v Košiciach stojí pri zrode „nultého“ ročníka Sympózia v kove. Prácu s kovom bral tak vážne, že si ako jeden z mála sochárov spravil dokonca zváračský kurz. Keď nebol na železiarenskom sympóziu, pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Hoci bol docentom, v roku 1972 z nej musel „normalizovane“ odísť. Ponovembrovú slobodu si užili skôr jeho diela než on.


More v Šaci

Účasť na Medzinárodnom sympóziu v kove v Košiciach bola vďaka politickému uvoľneniu pred vpádom okupačných vojsk vďaka slobodnému výberu Zväzu slovenských výtvarných umelcov v jeho prvých ročníkoch, nepostihnutých ešte tlakom tzv. normalizácie, medzinárodne reprezentatívna. Napríklad taký Holanďan Lonn Pennock (1945). Tento v roku 1970 ešte len 24-ročný bradatý Holanďan už mal za sebou ukončenú Kráľovskú umeleckú akadémiu v Haagu, štipendium v Paríži, dve umelecké ceny a prvú výstavu. Neskôr, v roku 1984, ho preslávilo dielo s názvom The River, jedna z novodobých dominánt Rotterdamu.
Pred polstoročím však patril k najmladším účastníkom košických Sympózií v kove. Ako Holanďanovi mu bolo jasné, čo nám chýba ku šťastiu. Samozrejme, že more. Tak nám kúsok z neho vytvoril a nechal v Šaci. Pozostáva síce len z piatich vĺn, ale ich nízky počet nemožno reklamovať, keďže Pennock je minimalista. A čím sú jeho Vlny abstraktnejšie, o to viac môžu rozvlniť našu predstavivosť.


Horiaci vták

Jedno z najstrhujúcejších diel zobrazujúcich nespravodlivosť a krutosť koncentračných táborov je nad ohradou tábora v nemeckom Dachau. Plošné dielo vyzerá z diaľky ako tmavá kovová arabeska. No keď podídeme bližšie, rozpoznáme, že ornament je vlastne ostnatý drôt. Šokujúce je, že sú v ňom vychudnuté ľudské telá zachytené v najrozličnejších kŕčovitých polohách. Ich údy sú tenké takmer ako ten drôt. Hrôzostrašnú minulosť tohto prvého koncentračného tábora (1933-1945) v Nemecku, ktorý vznikol ešte pred vojnou s cieľom sústrediť politických väzňov, umelecky stvárnil v roku 1968 týmto svetoznámym arabeskným súsoším Juhoslovan Nandor Glid (1924-1997).
Jeho pamätníky holocaustu by sme však našli aj v Mathausene či Jeruzaleme a ďalšie roztrúsené po krajinách bývalej Juhoslávie. Isto sú také strhujúce i preto, že Glidovi príbuzní zomreli v Osvienčime. Sám sochár židovského pôvodu zažil na vlastnej koži pracovný tábor v meste Szeged. Všetku hrôzu dokázal spracovať umelecky tvrdiac, že „umenie nie je vždy príjemné.“ Vtedy už bol povojnovým absolventom Akadémie úžitkového umenia v Belehrade.
45-ročného Nandora Glida už ako vychyteného sochára pozval v roku 1970 Slovenský zväz výtvarných umelcov do Východoslovenských železiarní na 3. ročník Sympózia v kove. Vytvoril vtedy dielo Horiaci vták (motív horenia sa u neho opakoval, napríklad pri soche Horiaca menora, ktorú inštalovali v Dorćole pri Belehrade v roku 1990). Priestorová kovová plamenitá arabeska v tvare veľkého vtáka vo vstupnom areáli železiarní je priam v pohybe. Plápolajúc letí. Je neskutočný, až mýtický.
Význam diela Nandora Glida umiestneného v Šaci rástol aj tým, ako autor tvoril nasledujúcich 27 rokov. Stal sa aj rektorom Univerzity umenia v Belehrade (1985-1989). Jeho poslednú sochu musel v roku 1997 pre Solún v Grécku dokončiť už jeho syn. Smrť sochára však pre jeho diela nič neznamená. Ako predtým, tak i teraz vzbudzujú zvedavosť, záujem, obdiv, aj iné pocity…


Železná dáma

Sochárka, šperkárka a medailérka Erna Masarovičová (1926 – 2008) patrí k  výrazným osobnostiam slovenského sochárstva druhej polovice 20. storočia. Jej doménou bola práca s kovom, vďaka čomu získala prívlastok slovenskej Železnej dámy.
Masarovičovej diela – Kalich hutníkov I. a II. – sú už takmer polstoročie svedkami života Košičanov na sídliskách Kuzmányho a Terasa. Zúčastnila sa 4. ročníka Medzinárodného sympózia v kove v roku 1971 a to ako jediná žena v jeho histórii. Výsledkom jej práce boli plastiky zostavené z ohýbaných oceľových plátov, spojených do tvaru kalicha či kvetu. Na sympózium do Košíc prišla už ako etablovaná výtvarníčka, ktorá mala za sebou výstavnú činnosť, i účasť na Expo ´67 v kanadskom Montreali. Jej tvorba sa od 60. rokov vyvíjala k originálnemu sochárskemu rukopisu. Aj v silovom remesle, akým sochárstvo je, si vypracovala svojský ženský pohľad na sochu.
Úspešne sa venovala aj tvorbe medailí a plakiet – na Slovensku patrila medzi zakladateľov moderného autorského šperku. Použitím nepotrebného materiálu alebo prepracovaním iných predmetov predurčila výtvarné postupy a spracovanie v šperkárstve. Rodáčka z Betliara žila a tvorila v Bratislave ako samostatná výtvarníčka od roku 1958 až do svojej smrti v roku 2008.

 

Comments are closed.