animal-3367438

Kone majú rôzny charakter rovnako ako ľudia

Nenechajte sa odradiť len preto, že niečo nevychádza hneď na prvý pokus, hovorí parkúrová jazdkyňa Adriana Zacharová.

Adriana, pamätáte si, aká bola vaša cesta ku koňom? Bola to láska na prvý pohľad?

Samozrejme, že si to pamätám, o koňoch som snívala už ako malá. Láska vznikla už pri pozeraní obrazových knižiek a rástla s každou rozprávkou a filmami ako Princezná Fataghiro (smiech). Prvé jazdecké skúsenosti prišli na veterine v Košiciach, kde som chodila venčiť psíky po operáciách. Časom som sa mohla starať o kone, ktoré tam prišli na insemináciu a podobne.

Zaspomínajte si teda s nami na svoje začiatky.


Keďže si moji rodičia nemohli dovoliť podporovať ma v tom, pretože to bolo finančne náročné, potajomky som jazdila bez sedla na koňoch na veterine. Bolo to bláznivé, určite aj nebezpečné, ale pre mňa to bola vtedy jediná možnosť, ako si splniť sen. Takto to šlo asi tri roky.



A čo neskôr? Kedy ste sa preladili na „profesionálnu nôtu“?


Keď som bola staršia, z vreckového som si spolu s priateľom zaplatila jazdecké hodiny. Stále mi to však nestačilo, vedela som, že chcem viac a že s prechádzkami v prírode nebudem spokojná. Bolo mi jasné, že to, pri čom moje srdce búši, je parkúr.



Ako sa to teda vyvíjalo? Kedy ste sa dostali k prvému vlastnému koňovi?


V sedemnástich. Konečne sa mi splnil sen a dostala som ten najkrajší darček k narodeninám, vlastného koňa. Tak sa začalo moje skutočné jazdenie, pol roka drezúra na lonži, kde môj tréner musel opraviť všetky chyby, ku ktorým som prišla ako samouk na koni. Ďalší polrok trvalo, kým prišli prvé preteky. Prevažne to boli súťaže okresného formátu, vtedy bola pre mňa maximálna méta prekážky 120 cm, teraz by som skočila už aj bez koňa (smiech).



A kedy ste odišli do Švajčiarska?


Keď som mala devätnásť. Odišla som kvôli zmene a akurát sa naskytla možnosť práce pri koňoch. Bolo to pre mňa zaujímavé, myslela som si, že sa môžem veľa naučiť a ešte pritom aj niečo zarobiť pri práci, ktorá má baví. Pôvodný plán bol tri mesiace, a dnes je to už dvanásť rokov.



Ako si na toto obdobie spomínate?

Bol to pre mňa úplne iný svet, ale najmä čo sa koní týka, úplne iný pohľad na všetko. Tá úroveň bola neporovnateľná. Starostlivosť o kone úplne top, všetko bolo pre mňa ako nové, každý kôň mal tréningový plán, kolotoč, laufband box (bežiaci pás pozn. red.) s vlastným výbehom, stravu, vitamíny, všetko individuálne prispôsobené… bolo to, ako keď idete do päťhviezdičkového hotela. Mala som šťastie, dostala som sa k skvelým ľuďom, ktorí ma veľa naučili a hlavne mali trpezlivosť.

Prečo?

Pretože som nevedela ani slovo po nemecky, dohovárala som sa anglicky. Pracovala som ako ošetrovateľka a cestovala po veľkých pretekoch. Bolo to úžasné a neporovnateľné s tým, čo som zažila na Slovensku. Všetko na vysokej úrovni, presne tak, ako som si to predstavovala v mojich snoch. Pamätám si, ako sa mi stále na Slovensku smiali a hovorili, že už nemám toho koňa toľko čistiť, ale jazdiť. Pričom si však myslím, že hlavne keď so zvieraťom trávite čas práve takýmito vecami, dokážete si vytvoriť ozajstný vzťah a nielen trénovať a odložiť ako použitú hračku. Strašne sa mi to páčilo.



Ako dlho to teda takto šlo?


Asi päť rokov. Bolo to skvelé obdobie, veľa jazdenia, nových vecí a skúseností. Avšak napriek tomu, že to bol krásny čas, nebol samozrejme vždy ľahký, pretože práca pri koňoch nie je stále iba o pretekoch a peknom počasí. Vedela som, že keď si chcem splniť svoj sen a vychovať si koňa presne tak, ako chcem, musím zmeniť prácu a ísť ďalej za tým, po čom túžim.



Ktorého koňa si budete navždy pamätať?


Hovorí sa, že každý jazdec má v živote jedného koňa, ktorý pre neho veľmi veľa znamenal a naveky sa mu zapíše do srdca. Za tie roky som mala päť vlastných koní, jazdila som ich asi päťdesiat. Každý z nich mi niečo dal, každého som mala rovnako veľmi rada a urobila som pre ne všetko. Ale ten pocit, o ktorom sa hovorí, že raz príde, ten jeden, ktorému bude patriť srdce, prišiel pred troma rokmi.

Povedzte nám teda o tom koníkovi bližšie. Aký je?


Je to moja teraz už osemročná kobylka Lady Florence (Fűchsli), čo znamená ryšavka. Je to hotový poklad. Kupovala som ju „surovú“ v Hannoweri, mala štyri a pol roka. Bol to akurát čas, keď som si povedala, že som už tak ďaleko, že si chcem vychovať vlastného športového koňa a začať opäť súťažiť. Veľa ľudí ma odhováralo, že to bude náročné, že nemám záruku, že to bude dobrý kôň, že vôbec bude skákať, že som sama v skákaní amatér s nie mnohými skúsenosťami a bude to dlhá cesta…



A aj tak ste do toho šli?

Áno, napriek tomu som to urobila a musím povedať, že šťastie opäť raz stálo pri mne. Prvý rok a pol nebol ľahký, stálo nás to veľa trpezlivosti, ale ešte som nezažila takú ochotu spolupracovať, ako u nej. Je to veľký charakter s obrovským srdcom, je to kobyla, ktorá sa snaží urobiť pre vás všetko.

Koľko vám trvalo, kým ste s ňou začali súťažiť?
Po roku sme sa už dopracovali na prvé preteky a dnes máme za sebou už krásne dve sezóny so super výsledkami a nádherný vzťah plný dôvery. Je to ako moja najlepšia kamarátka (smiech).



Máte v pláne sa niekedy v budúcnosti vrátiť domov?


Či sa vrátim na Slovensko, to vám neviem povedať, momentálne však určite nie. Žijem tu už dvanásť rokov a ako som už spomínala, zažila som tu veľa pozitívnych vecí. Som šťastná, mám úplne normálnu prácu, pri ktorej si dovolím mať vlastného koňa, čo je tu finančne rovnako, ako aj na Slovensku, dosť náročné. Napriek tomu som samostatná a mám ešte aj veľa voľného času.



Čo by nemalo chýbať mladým ľuďom, ktorí by sa chceli vybrať podobnou cestou, ako je vaša?


Chýbať určite nemôže trpezlivosť, pretože je to veľmi dlhá cesta, kým dokážete s koňom tvoriť jeden celok. Tiež záujem a dostatočné vedomosti, ktoré získate len kontaktom, pozorovaním a študovaním tela a zmyslov koňa. Takisto odvaha a sebadôvera, pretože kôň je plaché zviera a často vás potrebuje pri prekonaní neistoty, treba ho povzbudiť pri zdolávaní prekážok. Musíte mať lásku a porozumenie, je to nesmierne citlivý tvor, preto je strašne dôležité, hlavne pri práci s mladými koňmi, dať im dostatočne najavo, keď urobia niečo dobré.

Z akého hľadiska?


Z takého, že oni si to vedia takto najlepšie spojiť. Cítia vašu spokojnosť, majú chuť učiť sa ďalšie nové veci a tešia sa na vás. Takisto musíte mať vytrvalosť, pretože nejde stále všetko len tak ľahko. Rovnako ako ľudia, aj kone majú rôzny charakter, tak sa nenechajte odradiť len preto, že niečo nevychádza hneď na prvý pokus. Dôvera v seba samu a schopnosť ísť za svojím cieľom, nechať tomu čas a byť otvorený novým možnostiam a situáciám je takisto potrebná, pretože tie sa vyskytnú častejšie, ako vám chodí pošta.

Ako vnímate spätnú väzbu okolia na váš spôsob života?


Veľa ľudí ma pozná spred rokov ako skvelú ošetrovateľku a vedia, že mojím snom bolo raz vychovať vlastného koňa. Keď ma uvideli po dlhšom čase v bielych reitkách vysmiatu cválať na parkúre, mnoho z nich bolo šťastných spolu so mnou. Preukázali uznanie, podporu a pomoc pri tréningoch. Páčilo sa im moje nenásilné jazdenie bez tlaku a vzťah, ktorý som si so svojím koňom vybudovala. Dostala som možnosť jazdiť mladé kone a predstaviť ich na pretekoch, o čom sa mi ako ošetrovateľke naozaj ani nesnívalo.



Ešte nám prezraďte, podporujú vás vaši najbližší?


Moja rodina žije na Slovensku, ale samozrejme ma podporuje v psychickej rovine a teší sa z mojich úspechov. Tu vo Švajčiarsku mám podporu od kamarátov, tiež od priateľa a trénera, ktorí so mnou jazdia po pretekoch a pomáhajú mi.


Text: Nataša Marková
Foto: archív respondentky

Comments are closed.