Arthur_Guinness

Guinness

Harfa, štvorlístok a pivo Guinness. To sú tri najznámejšie symboly Írska. Tmavý, hustý a horkastý Guinness po prvýkrát navaril v druhej polovici osemnásteho storočia Arthur Guinness, zakladateľ dnes svetoznámeho pivovaru a taktiež aj významného rodu politikov, obchodníkov a vplyvných osobností.

Na začiatku celého príbehu pritom stojí dar vo výške sto libier, ktorý Arthur Guinness získal a umožnil mu rozbehnúť jeho podnikanie. Vo svojej poslednej vôli mu sto libier zanechal arcibiskup Arthur Price. Obaja Guinnessovi rodičia Richard a Elizabeth totiž pracovali pre tohto arcibiskupa. Podľa niektorých prameňov dokonca Richard Guinness varil vlastné pivo pre služobníctvo, ktoré pracovalo na cirkevnom majetku. Keď arcibiskup zomrel, zanechal Richardovi a tiež jeho v tom čase 27-ročnému synovi Arthurovi po sto libier. V tej dobe to bol veľmi slušný kapitál, ktorý napokon Arthurovi umožnil otvoriť si pivovar v meste Leixlip. O rok neskôr sa presťahoval do Dublinu, kde pokračoval vo varení piva. Tam si prenajal za 45 libier ročne starý, nevyužívaný pivovar pri Bráne svätého Jakuba, ktorý tam stál už od roku 1670 a určitý čas bol jeho majiteľom aj vtedajší starosta Dublinu Mark Rainsford.
Začiatkom osemnásteho storočia bolo v Írsku obrovské množstvo pivovarov a pivo sa v tom čase pilo častejšie ako voda, ktorá bola neraz znečistená a zdravotne nevyhovujúca. Rainsfordov pivovar sa po jeho smrti dostal do problémov a rodina sa ho rozhodla ponúknuť niekomu inému. Dlhých desať rokov oň nikto nejavil záujem, až kým sa neobjavil na scéne Arthur Guinness. Od rodiny Rainsfordovcov si pivovar prenajal na neuveriteľne dlhú dobu 9000 rokov s tým, že každý rok zaplatí 45 libier. Táto nájomná zmluva však už dávno neplatí. Keď začal Guinnessov pivovar prosperovať, mohol si dovoliť odkúpiť celý majetok.

Export piva do Anglicka

Guinness si uvedomoval, že ak chce medzi početnou konkurenciou uspieť, musí ponúknuť niečo nové a nezvyčajné. Rozhodol sa preto variť porter, čo je tmavé a silné chmeľové pivo s vyšším obsahom alkoholu. Ľudia si jeho značku obľúbili a postupne začal Guinness zásobovať mnohé puby nielen v Dubline, ale aj v jeho okolí. Podnikanie sa rýchlo rozrastalo a už po niekoľkých rokoch patril Guinness k vôbec najväčším zamestnávateľom v celom Írsku. Za významný medzník v podnikaní sa považuje rok 1769, keď Guinness po prvýkrát exportoval pivo do Anglicka. Išlo o dodávku šesť a pol barelu, teda niečo menej ako tisíc litrov piva.
Náhly koniec pivovaru však mohlo priniesť neskoršie rozhodnutie mestskej rady o nadmernom využívaní vody, ktoré počítalo s tým, že kanál dopravujúci vodu pre pivovar bude zasypaný. Keď zástupcovia mesta prišli do pivovaru obhliadnuť situáciu, Guinness ich údajne vyhnal mávajúc v ruke krompáčom. Podnikanie sa mu nakoniec podarilo zachrániť a s mestskou radou sa dohodol na platení poplatku za využívanie vody.
Arthur Guinness bol politicky aktívny. Na rozdiel od väčšiny Írov, ktorí požadovali nezávislosť, však zastával názor, že krajina by mala zostať v spoločnom zväzku s Britmi. Keď v roku 1798 vypukla v Írsku vzbura proti britskej nadvláde, ktorá bolo potlačená, Guinnessa dokonca obvinili, že je britským špiónom.
Guinness a jeho manželka Olivia mali spolu až 21 detí, dospelosti sa však dožilo len desať z nich. Ich najstarší syn Hosea sa stal duchovným, kým druhý najstarší syn Arthur najskôr otcovi v pivovare pomáhal a po jeho smrti v roku 1803 prevzal riadenie celého podniku.

Miliónový majetok

Arthur Guinness II. bol predovšetkým úspešným finančníkom, stal sa dokonca guvernérom Írskej národnej banky. Vďaka jeho vedomostiam sa rodinný podnik podarilo výrazným spôsobom zveľadiť. Guinness profitoval napríklad z toho, že daň z výroby piva bola v Írsku výrazne nižšia ako v Anglicku. Vývoz piva do Anglicka sa tak stal pre firmu značne ziskovým. Pivovar ročne produkoval viac ako štyri milióny galónov (1 galón sa rovná približne 4 litrom), z toho polovica sa exportovala.
Vedenie spoločnosti sa aj v nasledujúcom období prenášalo z otca na syna. Po Arthurovi Guinnessovi II. stál na čele pivovaru Benjamin Guinness. Pokračujúc v rodinnej tradícii nielen pivovarník, ale aj politik a filantrop, ktorý bol od roku 1855 považovaný za najbohatšieho muža celého Írska. Hodnota jeho majetku sa blížila k miliónu libier. A to ani nie sto rokov po tom, ako jeho starý otec začínajúci prakticky z ničoho, založil pivovar. Benjamin Guinness sa stal obľúbeným najmä vďaka tomu, že na vlastné náklady (odhadujú sa na 150 000 libier) nechal opraviť Katedrálu svätého Patrika v Dubline. Krátko na to mu bol dokonca udelený šľachtický titul.

Akcie spoločnosti na burze

Správu pivovaru odkázal svojim dvom synom Arthurovi a Edwardovi. V biznise sa dokázal lepšie pohybovať mladší Edward a tak sa rozhodol od svojho brata odkúpiť jeho podiel za 600 000 libier. V priebehu desiatich rokoch dokázal produkciu pivovaru zvýšiť viac ako desaťnásobne. Významným míľnikom v histórii spoločnosti bol rok 1886, keď sa s akciami spoločnosti začalo obchodovať na londýnskej burze. Ich predajom získal Edward Guinness približne šesť miliónov libier, no zároveň zostal s 35-percentným podielom najväčším akcionárom spoločnosti. Nový kapitál umožnil rozšírenie spoločnosti do ďalších krajín. Vďaka tomu, že sa pivo vyrábalo špeciálnou technológiou, neškodili mu ani dlhé cesty do Afriky alebo Karibiku. V roku 1927, keď Edward Guinness zomrel, odkázal potomkom vo svojom závete majetok vo výške 13,5 milióna libier.
Päť rokov po jeho smrti presunula spoločnosť svoje sídlo do Londýna, kde vybudovala moderný a veľký pivovar. Na jeho výstavbu dohliadal inžinier Hugh Beaver, ktorý sa neskôr dostal aj do štruktúr samotnej firmy a stal sa svetovo známym vďaka založeniu Guinnessovej knihy rekordov. Beaver mal viacero dobrých nápadov, ktoré spoločnosti priniesli úspech. Vďaka nemu sa napríklad výrobné postupy neustále modernizovali a zefektívňovali, zvyšoval sa vývoz do zahraničia a taktiež sa rozšírila samotná ponuka. Beaver stál pri zrode Harp lager, ležiaka vyrábaného od roku 1960. Briti totiž prišli na chuť chladeným ležiakom, ktoré spoznali najmä počas dovoleniek v kontinentálnej Európe. Po návrate domov im takýto produkt v ponuke domácich pivovarov chýbal a tak spoločnosť na ich požiadavky promptne zareagovala. Harp lager sa veľmi rýchlo zaradil medzi najobľúbenejšie pivá.

Guinnessová kniha rekordov

Beaver, už ako riaditeľ pivovaru Guinness, sa však preslávil najmä vďaka nápadu vytvoriť Guinnessovú knihu rekordov. Jej vzniku pritom predchádzal triviálny spor medzi poľovníkmi. V novembri 1951 sa totiž Beaver zúčastnil stretnutia poľovníkov v zátoke Wexford vo východnej časti Írska. Počas jednej z mnohých debát sa dostal do sporu s ďalšími poľovníkmi o to, ktorý druh lovného vtáctva dokáže najrýchlejšie lietať. Jedni tvrdili, že je to kulík, druhí sa naopak domnievali, že to musí byť snehuľa. Beaver pochopil, že neexistuje žiadna možnosť, ako tento spor rozsúdiť a zároveň si uvedomil, že podobných sporov z rôznych oblastí života je určite obrovské množstvo. Napadlo mu, že ak by vytvoril knihu s rôznymi rekordmi, ktoré by dokázali tieto spory vyriešiť, mohla by sa stať medzi ľuďmi populárnou a dobre sa predávať. Jeden zo zamestnancov Guinnessu odporučil Beaverovi, aby sa spojil s bratmi Norrisom a Rossom McWhirterovcami, športovými žurnalistami, ktorí sa špecializovali na zhromažďovanie rôznych športových faktov a rekordov. Bratia dostali od Beavera poverenie, aby zostavili prvé vydanie Guinnessovej knihy rekordov. Vyšla v auguste 1954 v náklade tisíc kusov. Úspech medzi čitateľmi niekoľkonásobne prekonal očakávania. Už nasledujúci rok bolo pripravené ďalšie vydanie, ktoré sa zaradilo k vôbec najpredávanejším knihám roka na britskom trhu. Postupom času sa aj samotná kniha zaradila medzi držiteľov rekordov ako najpredávanejšia kniha vôbec (Celosvetovo sa síce predá viac výtlačkov Biblie a Koránu, sú to však rôzne vydania od rôznych vydavateľov). Celkovo sa v databáze Guinnessovej knihy rekordov nachádza viac ako 40 000 rôznych rekordov.

Neúspešné roky

Aj po odchode Beavera z pozície riaditeľa, pokračovala firma v ďalšom rozvoji. Darilo sa jej najmä v krajinách s tropickou klímou a tak postupne vyrástli pivovary v krajinách ako Nigéria (dokonca tri), Kamerun, Jamajka či Malajzia.
Zrejme každá veľká spoločnosť si však počas svojho fungovania musí prejsť určitou krízou, keď sa podnikaniu nedarí a problémy sa valia z viacerých strán. Guinness si touto etapu prešiel začiatkom sedemdesiatych rokov. Investori začali strácať záujem o akcie spoločnosti, keďže považovali za riziko, že Guinness na rozdiel od svojich konkurentov nemá vybudovanú vlastnú sieť pubov a krčiem. Pätica najvýznamnejších konkurentov v tom čase totiž prevádzkovala drvivú väčšinu zo stotisíc podnikov v Británii.
Ako nesprávne rozhodnutie sa neskôr ukázala aj snaha Guinnessu kupovať rôzne menšie spoločnosti. Guinness totiž vo veľmi krátkom období kúpil 270 rôznych malých firiem, ktoré mali príliš široké zameranie – od výroby detských podbradníkov až po leštiace prípravky na autá. Väčšina týchto spoločností bola stratová.
A ani v samotnom pivovarníckom biznise sa Guinnessu príliš nedarilo. Spôsobili to reklamné kampane zamerané na zákazníkov zo strednej triedy, pričom spoločnosť akoby zabudla na fakt, že väčšina konzumentov pochádza z robotníckej vrstvy.
Kvôli týmto problémom bola prepustená približne polovica zamestnancov v pôvodnej prevádzke pri dublinskej Bráne svätého Jakuba, kým v modernom pivovare v Londýne silné odbory zabezpečili, že k hromadnému prepúšťaniu nedošlo.

Škandál Ernesta Saundersa

Aby sa spoločnosť dostala z ťažkej situácie, angažovala na pozíciu výkonného riaditeľa skúseného manažéra Ernesta Saundersa. Ten v minulosti pracoval v rôznych firmách vrátane Nestlé a medzi verejnosťou mal prezývku „Smrtiaci Ernest“, keďže bol známy využívaním extrémnych, ale zároveň aj účinných spôsobov ako znižovať náklady. Saunders po svojom nástupe do funkcie napríklad predal 160 spoločností, ktoré predtým firma kúpila, prepustil ďalších zamestnancov a tiež sa výraznejšie zameral na reklamnú kampaň. Jeho rozhodnutia sa ukázali byť správne, čo okrem iného znamenalo, že zisky Guinnessu začali opäť narastať. Saunders sa potom zameral na svoj najväčší a najdôležitejší krok, ktorým bola kúpa škótskej spoločnosti Distillers so známymi značkami ako Gordon´s gin alebo Johnnie Walker. Saunders jej majiteľom ponúkol sumu 2,5 miliardy libier, čo mnohých prekvapilo. Jeho cieľom však bolo vybudovať veľkú medzinárodnú spoločnosť po vzore Nestlé, kde predtým pôsobil.
Postupom času sa však Saunders dostal do podozrenia, že jeho metódy pri kúpe spoločnosti Distillers nie sú legálne. Spolu s ďalšími vysoko postavenými manažérmi spoločnosti rôznymi zákulisnými ťahmi presvedčil zahraničných investorov, aby nakúpili veľké množstvo akcií Guinnessu a tým zvýšili ich hodnotu. Napríklad švajčiarska Bank Leu nakúpila akcie po tom, ako boli jej predstavitelia uistení, že Guinness ich neskôr znovu spätne odkúpi a zároveň si v banke uloží 75 miliónov libier na účet s veľmi nízkym úrokom. Vďaka takýmto ťahom mohol Saunders následne uskutočniť kúpu Distillers. Po dokončení obchodu zároveň nechal vyplatiť päťmiliónovú odmenu, ktorá smerovala najskôr ako poplatok za služby americkému právnikovi Tomovi Wardovi a potom sa jej podstatná časť tajne vrátila na Saundersov účet.
V decembri 1986 sa rozbehlo veľké vyšetrovanie a o rok neskôr boli odsúdení štyria ľudia vrátane Saundersa, ktorý najskôr dostal päťročný trest odňatia slobody. Kvôli príznakom nevyliečiteľnej Alzheimerovej choroby však bol jeho trest znížený na polovicu a napokon ho prepustili na slobodu už po desiatich mesiacoch. O niekoľko rokov neskôr sa ukázalo, že Saunders chorobou vôbec netrpel, keďže všetky príznaky časom zmizli. Problémy s pamäťou, ktoré sa u neho prejavovali počas súdneho procesu, boli spôsobené nadmerným stresom.

Zlúčenie do spoločnosti Diageo

Nový manažment Guinnessu tak mal pred sebou ťažké obdobie. Hodnota značky predošlým škandálom výrazne utrpela a samotné akcie spoločnosti sa značne prepadli. Nový riaditeľ Anthony Tennant sa rozhodol opäť vrátiť k základom a sústrediť sa len na výrobu piva a destilátov. Zbavil sa aj zvyšku malých firiem s rôznym zameraním, ktoré v minulosti spoločnosť nakúpila a zároveň sa prestali vyrábať aj niektoré značky piva s malým odbytom. V roku 1990 Guinnes posilnil svoju pozíciu, keď kúpil najväčší španielsky pivovar La Cruz del Campo. Ale z pohľadu ďalšieho vývoja firmy bol rozhodujúci rok 1996, keď sa Guinness zlúčil s ďalším významným producentom alkoholických nápojov Grand Metropolitan a vytvorili spoločnosť Diageo. Samotný názov vznikol spojením latinského slova „dia“ (deň) a gréckeho „geo“ (zem). Spoločnosť vysvetlila, že tento názov má symbolizovať skutočnosť, že každý deň a všade po celom svete si ľudia vychutnávajú jej produkty.
Aj v súčasnosti vlastní Diageo množstvo úspešných značiek ako Smirnoff (svetovo najpredávanejšia vodka), Johnnie Walker (svetovo najpredávanejšia whisky), Bailey´s (svetovo najpredávanejší likér), Gordon´s gin, rum Captain Morgan a samozrejme pivo Guinness. V roku 2005 bola ukončená prevádzka pivovar v Londýne a tak sa Guinness určený pre britský a írsky trh varil už len na pôvodnom mieste, pri dublinskej Bráne svätého Jakuba.
V súčasnosti sa pivo Guinness vyrába pod licenciou v rôznych pivovaroch po svete, pričom takmer polovica z celkovej produkcie sa varí v afrických krajinách ako Nigéria, Namíbia, Keňa alebo Kamerun. Celosvetovo sa denne vypije okolo päť miliónov litrov piva Guinness.

Comments are closed.