plachtenie pre radost v novembri

GOD SAIL US

Urobiť rozhovor s tak výnimočne rozlietanou ženou ako je Diana Uričková je extrémne náročné. Keď sa aktuálne neplaví, tak sa venuje lyžovaniu, bicyklovaniu, behu alebo korčuliam. A keď ju konečne dostanete ku stolu, tak zas neviete, ako zaujímavý rozhovor ukončiť. Živí sa ako projektová manažérka v telko segmente, ale jej životom je vietor, vôňa mora a sloboda na vlnách. Teraz sa chystá preplávať Atlantik.

V malej krajine uprostred Európy, ktorá navyše nemá ani more nie je jachting najtypickejším koníčkom. Ako si sa k nemu dostala ty?

Hovorí sa „veď svoje deti k láske k jachtingu a nikdy nebudú mať peniaze na drogy“. Je pravda že jachting patrí k náročnejším športom na prevádzku a hlavne na čas. Ja som sa mu, bohužiaľ, začala venovať až nedávno, v dospelosti, no som dôkazom toho, že ako so všetkým – hlavne treba chcieť. Pred ôsmymi rokmi som bola úplnou náhodou prvýkrát na plachetnici, klasicky na dovolenke. Zmenilo mi to život, na celej čiare. Po pár dňoch na lodi, na mori, som pochopila, že toto je to, čo je neprekonateľné, to, čo chcem, milujem a potrebujem robiť. Takto chcem tráviť čas, tomuto chcem rozumieť, toto chcem spoznávať a objavovať. Takmer hneď som si urobila námorný preukaz a odvtedy využívam každú príležitosť ktorú môžem a na lodi trávim priemerne 8 týždňov z roka.

Čím ťa opantal?

Fascinuje ma byť v tesnom kontakte so živlom a nespútanou energiou mora a vetra. Obdivujem lode ako také, myslím teda plachetnice, nie motorové člny. To, čo zažívam keď sa plavím, naozaj neviem porovnať s ničím iným. Je to pre mňa skutočná, úprimná, holá existencia, vo všetkej vďake a pokore. Inak, jachtingu, (v angl. sailing) sa dá dnes samozrejme venovať na mnohých úrovniach. Športovo, súťažne, rekreačne. Od detstva, v dospelosti. Na mori, alebo na jazerách, priehradách. Na vlastnej lodi, alebo na prenajatej. Sú ľudia, ktorí takto žijú, nemajú dom, majú loď a plavia sa, z miesta na miesto, z kontinentu na kontinent. Nie je to asi životný štýl pre kohokoľvek, ale pre mňa je to niečo čo vo mne rezonuje kdesi naozaj hlboko.

Neplatí teda, že jachting je skôr zábavkou pre takzvané morské národy?

Športovému jachtingu sa dá venovať aj na Slovensku, na našich vodách, najbližšie napríklad v Senci, funguje tam niekoľko jachtárskych klubov pre deti už od cca 6-tich rokov. Týmto malým deťom to (v dobrom) závidím. Ja sa snažím to všetko teraz doháňať, ale na niektoré veci je už trochu neskoro.

Kde na Slovensku sa dá trénovať jachting?

Okrem spomínaného seneckého jazera sa u nás pomerne aktívne plachtí na priehrade Králová, na Domaši, Zemplíne, Orave… sezónne sa tu usporadúvajú aj preteky v rôznych triedach plachetníc. A u susedov napíklad na Neusiedli alebo na Balatone – tam je možné si rôzne lode aj požičať, či už na tréning, alebo rekreačnú plavbu.

Dnešný námorník, alebo jachtár vo všeobecnosti však už dnes nemusí vedieť počítať polohu pomocou astrolábu. Je dnešné jachtárstvo jednoduchšie?

Máme to dnes neporovnateľne v niečom jednoduchšie ako prví námorníci, ktorí, až nepredstaviteľne, nemali skoro nič, drevenú loď, slnko, hviezdy. A aj s touto sparťanskou výbavou prekonali nepochopiteľné vzdialenosti, samozrejme, mnohí nedoplávali. To sa ale môže stať aj dnes, v čase GPS, radarov, sofistikovaných predpovedí počasia, autopilotov a hĺbkomerov. Asi ako prvú vec by námorník mal mať pokoru pred počasím ☺ No a patrilo by sa aby mal dostatočné znalosti navigácie, (nielen podľa GPS), meteorológie, technické zručnosti a schopnosť ovládať loď.

Spomínala si, že si si urobila aj námorný preukaz. Čo je k tomu potrebné?

V rámci kapitánskych kurzov sa ešte vyučuje námorné právo, rádio-komunikácia, námorná angličtina a samozrejme zdravotná pomoc. Je veľký rozdiel v tom, či sa chcete len pridať k niekomu na týždennú dovolenku, alebo robiť kapitána, či podnikať dlhé plavby. Príležitostných kapitánov, ktorí raz za čas zvládnu dovolenku v chorvátsku, sú dnes aj u nás stovky a zvládajú to po párdňových kurzoch. Mnohí z nich by bez GPS svoju polohu zistili len ťažko. Je super že dnes máme všetky moderné vymoženosti a appky a tak… len je podľa mňa naozaj dobre vedieť sa zaobísť aj bez nich. Vedieť čítať mapy, poznať aspoň základy astronavigácie…

Čiže ak by som si chcel urobiť podobný preukaz aj ja, tak ma čaká veľa štúdia.

Tzv. Medzinárodný preukaz vodcu námorného rekreačného plavidla získate aj na Slovensku. Treba absolvovať teoretické kurzy, skúšky a mať niečo naplávané. Tento preukaz má potom niekoľko úrovní, v závislosti od množstva naplávaných míľ a typu teoretických skúšok. Ak sa chcete plaviť len v Chorvátsku, stačí vám aj ich lokálny preukaz, ktorý získate jednoduchšie, má však geograficky obmedzenú platnosť a z mojich skúseností ho vystavia aj bez dostatočného preukázania potrebných zručností a vedomostí. Každý kto chce byť kapitánom by mal k tomu pristupovať zodpovedne, a s prihliadnutím na svoje skutočné schopnosti. No a ak chcete serióznu kariéru v námorníctve, to sa študuje na štandardnej vysokej škole, námornej akadémii. Krajiny s námornou históriou a prístupom k moru ponúkajú samozrejme viac možností a množstvo úrovní medzinárodných certifikácií.

Vyraziť na krehkej lodi na šíre more asi chce aj rozumnú dávku odvahy?

Jachting je kvôli svojej priamej závislosti na počasí považovaný spolu s horolezectvom za veľmi rizikový šport, máloktoré poistenie ho kryje, a nie je to náhoda. Ako príklad – v poslednom ročníku Volvo Ocean Race, čo je najprestížnejší profi pretek, prišlo pred pár mesiacmi k tragickej udalosti, člen posádky nešťastnou náhodou v náročných podmienkach vypadol z lode a najpriek okamžitej a niekoľkohodinovej snahe sa ho nepodarilo nájsť. A si zoberte aké skúsenosti a vybavenie lodí majú tieto posádky… stať sa môže naozaj čokoľvek a komukoľvek. Sú oblasti kde sú štandardne 5 až 10 metrové vlny. Ja som sa v takých zatiaľ neplavila ale to naozaj nie je sranda. V jachtingu platí že každou ďalšou plavbou sa človek stáva skúsenejším a učí sa naozaj celý život.

Čo ak sa niekde v strede cesty roztrhne plachta, alebo je málo nafty, technika zlyhá (worst case scenario) … je na to nejaký postup?

Tie najväčšie prúsery sa vždy udejú v tom najhoršom počasí, to nie je murphyho zákon, len praktická nevyhnutnosť. V slabom vetre sa plachta neroztrhne… A všetko záleží od okolností, či je situácia život ohrozujúca, vtedy treba ihneď volať záchranu, vysielačkou, na to sú štandardné postupy aj prístroje. Každá námorná loď musí byť povinne vybavená množstvom záchranných prvkov, vrátane záchranného ostrovčeka, to teda až pre prípad najkrajnejšej núdze, lebo platí, že kým loď pláva, je bezpečnejšie ostať na nej ako v gumenom člne. Roztrhnutá plachta sa dá zašiť, alebo vymeniť, ak máte náhradnú… ale na druhej strane, v noci, vo veľkých vlnách, v silnom vetre.. to môže byť nerealizovateľné.

Čo najdôležitejšie si sa vďaka jachtingu naučila?

Že zmysel života sa dá objaviť aj v dospelosti ☺ A okrem toho milión ďalších vecí. Či už praktických, alebo technických. Každý deň na lodi prinesie niečo nové. Každý manéver, každá plavba, každá posádka, každá loď je vždy iná ako všetky predošlé. A nech sú podmienky akékoľvek, v úzkom spojení s prírodou vidím a cítim pokoj a absolútne spojenie so všetkým, na čom záleží. Zároveň som zažila to, ako dokáže pobyt na mori ľudí rýchlo a hlboko zblížiť, úplne iným spôsobom ako v bežnom živote. Byť s niekým 24 hodín denne, v malom priestore, prípadne v ťažkých podmienkach. Vtedy ide o to, čo je naozaj v nás, nepomôže vám žiadna spoločenská maska, hra ani pretvárka.

Aký je tvoj najdramatickejší zážitok z plavby?

Musím povedať, s veľkou vďakou, že na počasie aj technické veci okolo lode som zatiaľ vždy mala obrovské šťastie, a nič vážne sa mi zatiaľ neprihodilo. No zažila som jednu smutnú skúsenosť – počas plavby v baltskom mori, v roku 2015 počas prípravného dňa regaty, na hladine sme zbadali plávať niečo väčšie a keď sme sa priblížili, zistili sme že ide o mŕtveho človeka. Bol to silný moment, pre mňa aj pre celú posádku. Informovali sme ihneď vysielačkou pobrežnú stráž. Neskôr sa zistilo, že išlo o nezvestného utopeného rybára, ktorý s zrejme nešťastnou náhodou vypadol z lode.

S námorníctvom sa spájajú aj rôzne povery… máš nejakú ktorej veríš?

Povedala by som, že neverím, ale na druhej strane… patrí sa na každej plavbe naliať Neptúnovi… a z mojej skúsenosti, veľa námorníkov z nejakého dôvodu niektoré staré nepísané pravidlá dodržiava, napríklad že na lodi sa nepíska, alebo neštrngá pohármi. Jedna z povier hovorí že sa nemá vyplávať v piatok, lebo to prináša nešťastie. To sa ale naozaj ťažko dodržiava.

Človek chce stále viac a viac, platí to aj o jachtingu? Aké sú tvoje sny, plány?
Poznám pár ľudí, ktorých to vzalo rovnako ako mňa. Pre tých, a pre mňa, platí, že je to niečo ako závislosť. Vášeň, ktorá časom len rastie a prehlbuje sa. Neviem si predstaviť, že by som sa toho presýtila, skôr smerujem k tomu opačnému extrému, k životu na lodi, aspoň na nejaký čas. No a kým k tomu príde, chcem veľa plávať, dlhé plavby. Na jednu z nich, moju prvú preplavbu Atlantiku sa práve chystám.

To znie ako veľké dobrodružstvo. Ako bude tá plavba vyzerať?

Pre mňa to je prvá tzv. „blue water“ plavba, t.j. plavba cez oceán – na otvorenom mori, týždne bez pevniny na dohľad. Predpokladáme že nám to bude trvať cca 4 týždne, vyrážame z Kapverd a cieľom je Brazília. Doteraz som bola na mori bez prestávky najviac dva týždne, nikdy nie tak ďaleko, a ešte som sa neplavila na južnej pologuli (inak pre tých čo prvýkrát križujú rovník sa zvykne na lodi tradične robiť nejaký „zasväcujúci“ či „inauguračný“ rituál)…takže odlišností a prvenstiev je dosť.

Z tvojich slov znie nadšenie, ale aj isté očakávanie, že čo ťa čaká…

Táto plavba je pre mňa kľúčová, mojím najnovším a najväčším životným snom je oboplávať Zem, a toto je jeden z prvých prípravných krokov. Mám pred tým veľký rešpekt a zároveň sa nesmierne teším. 40-stopová plachetnica, na ktorej ideme, patrí jednému z členov posádky, dokopy sme štyria. Náklady na takúto plavbu nie sú pri vlastnej lodi nejako významné, najdrahšie sú, ak teda už máte loď, letenky do miesta vyplávania J. Ako pri každej plavbe, pri takejto dlhej je obzvlášť dôležité plánovanie a príprava. To sa týka navigácie, trasy plavby, bezpečnosti, odhadu počasia, komunikácie (satelitný telefón nie je síce povinná výbava ale je dobré ho mať), treba mať dostatok zásob, vrátane náhradných dielov, nástrojov na rôzne opravy… ale aj knihy, hudbu…

Pár zaujímavostí…

– Jedna námorná míľa má dĺžku 1852 metrov. Je to jedna minúta obvodu zeme (40 000 km/360/60).
– Plachetnica dokáže plávať aj v ostrom uhle proti vetru, cca 45 stupňov na každú stranu. Dokážete teda pokryť cca 270 stupňov. Ak potrebujete plávať rovno smerom odkiaľ fúka, musíte križovať cik-cak.
– V angličtine sa na označenie strán, pravobok/ľavobok, používajú termíny starboard a port.
– To, čím je pre horolezcov Mt.Everest je pre námorníkov veľmi často Cape Horn, príznačný ťažkými podmienkami, veľkými vlnami, chladným počasím a množstvom lodí ktoré v jeho okolí stroskotali.
– Štandardnú modernú plachetnicu s kýlom vietor nedokáže prevrátiť, môže ju položiť na chvíľu nabok no o chvíľu sa narovná. Veľké, a obzvlášť zalamujúce sa vlny však môžu prevrátiť v podstate akúkoľvek loď.
– Držiteľkou fantastického rekordu v oblasti jachtingu je Laura Dekker, ktorá ako 16-ročná sama oboplávala svet na svojej plachetnici .

Comments are closed.