Aj slovenskí umelci sa môžu presadiť vo svete

Keď mal 19 rokov, odišiel zo Slovenska. V New Yorku dostal veľkú školu života. Po návrate žije a tvorí v Bratislave, no o jeho diela je stále záujem vo svete. Venuje sa objavovaniu nových maliarskych techník, momentálne tvorí obrazy na hliníkovom plechu. Season Report sa porozprával so súčasným slovenským maliarom Robertom Hromcom.

V súčasnosti používate techniku, ktorú ste nazvali print-painting. Môžete ju bližšie priblížiť?

Print-painting je súhrn troch techník. Prvá z nich sa používa v grafike a je to otláčanie a škrabanie do materiálov. Potom je to vytváranie rôznych liniek, ktoré sa ryjú do materiálu a potom sa do nich leje farba, ktorá tie linky zvýrazní. Je to narábanie s rôznymi štruktúrami, ktoré sa otláčajú na povrch materiálu – či už je to papier, plátno alebo hliníkový plech, na ktorom v poslednej dobe pracujem. Potom je to technika maľby, pri ktorej sa nanáša farba a mieša sa rôznym vrstvením. A spomínané vyrývanie liniek reprezentuje techniku kresby. Nie je to teda čisto maľba, pri ktorej narábam iba štetcom, ale veľa používam aj vlastné ruky, dotýkam sa obrazov. Veľa používam druhú stranu štetca, drievko, ktorým ryjem linky do akrylového tmelu.

Ja som sa nikdy neuspokojil len s jednou technikou, ale snažím sa obohatiť ten materiál, nájsť nové formy, nájsť reliéfnosť v obraze, trojdimenzionalitu, kde divák obraz nielen vidí, ale má možnosť aj preniknúť doňho. V mojich najnovších veciach na hliníkovom plechu je tam aj optická ilúzia, reflexia, ktorá ešte viac umocňuje pocit plasticity, ktorý chcem priniesť do obrazu.

Spomínali ste nielen rôzne techniky, ale aj rôzne materiály…

Používam akrylové i olejové farby, rôzne riedidlá a šelaky. Čo sa týka materiálov, používam pri najnovších obrazoch hliníkový plech, hliníkové profily a hranoly, ktoré na obraz lepím a tým sa ho snažím ešte viac dať do priestoru, aby vznikol pocit reliéfnosti a trojdimenzionality, aby ten obraz bol vnímaný ako priestorová vec. Aby to nebola len dvojdimenzionálna vec, ktorá je zavesená na stene, ale aby ten obraz bol kompletne integrovaný do priestoru.

Používam tiež netradičné výtvarné nástroje, ako je vŕtačka, rôzne kotúče, brúsne papiere. Veľa materiálu nakupujem v železiarstve a pri maľovaní som skôr ako robotník – mám oblečené montérky, rukavice, na hlave prilbu s ochranou očí a dýchacích ciest. Často je to aj fyzicky dosť namáhavé.

To je vaša súčasná tvorba. Ale aké boli začiatky? Ako ste sa dostali k umeniu?

Ja som bol od detstva vnútorne presvedčený, že moje životné poslanie je kreativita. Mal som to obrovské šťastie, že rodičia mali veľa kamarátov výtvarníkov, takže som mal možnosť tráviť veľa času v ich ateliéroch. Veľa času som trávil v ateliéri Karola Barona, Roberta Bruna. Pochádzam zo Žiliny a Karol Baron tam mal v tom čase veľký ateliér. S Robertom Brunom som navštívil aj Albína Brunovského niekoľkokrát. Od detstva som sa tak mohol venovať kreativite a napĺňať to vnútorné poslanie, ktoré som v sebe cítil.

Samozrejme, prešiel som aj ľudovou školou umenia a po gymnáziu som sa prihlásil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Tam ma prijali v septembri 1989 na druhý pokus. Pochádzam  z rodiny, v ktorej máme veľa lekárov, takže boli na mňa vyvíjané aj tlaky, aby som išiel týmto smerom, ale vďaka svojej tvrdohlavosti a neoblomnosti som vydržal a snažím sa naplniť to poslanie.

Ako ste sa dostali na zahraničné prestížne školy?

Ako som už spomínal, mňa v septembri 1989 prijali na druhý krát na VŠVU. Nebolo to z toho dôvodu, že by som nespravil talentové skúšky, ale bohužiaľ, nemal som robotnícky pôvod. Takže po zmaturovaní na gymnáziu som musel rok robiť pomocného robotníka, aby som dostal tieto extra body. Vzápätí prišla revolúcia a v tom období eufórie z otvorenia hraníc prišiel na školu jeden americký Slovák, ktorý popozýval všetkých študentov do Ameriky. Povedal, že príďte, budú štipendiá, všetci na vás čakajú s otvorenou náručou. Ako som sa dozvedel po príchode do USA vo februári 1990, dotyčný Slovák mal už vypnutý telefón. Pretože veľa študentov uverilo jeho pozvaniu, tak zistil, že to vlastne až tak nemyslel. Moja teta, ktorá emigrovala v roku 1968, však žije v New Yorku a tak som mal kde bývať. Skončilo to tak, že z VŠVU mi napísali odporúčanie a teta mi požičala peniaze a tak som tam vyštudoval bakalárske a potom i magisterské štúdium. Keď som sa integroval do toho prostredia, mal som aj možnosť spoznať, ako funguje výtvarná obec v Spojených štátoch. Pracoval som aj v Metropolitnom múzeu a bolo to veľmi podnetné. Prešiel som aj všetkými „populárnymi“ študentskými zamestnaniami, robil som čašníka, maľoval som interiéry, predával som aj zmrzlinu oproti Metropolitnému múzeu. Tých zážitkov je strašne veľa a bola to naozaj škola života.

Ako dlho ste tam boli?

Bol som tam osem rokov. V roku 1995 som dostal bakalársky titul a v máji 1998 som obhájil magisterský titul na Hunter College. Popri tom som, samozrejme, pracoval, vystavoval. Asi šesť rokov som bol v Metropolitnom múzeu na polovičný úväzok a jeden rok aj na plný.

Nelákalo vás to ostať tam?

Toto povolanie nie je také populárne ako napríklad zdravotná sestra, ktorá dostane zelenú kartu ihneď. Mal som študentské víza a na ne bolo naviazané aj pracovné povolenie, ktoré som si musel každý rok obnovovať. Po skončení školy študentské víza zanikajú a je tam limit tuším tri mesiace na to, aby ste opustili územie USA. To bolo v roku 1998. V Metropolitnom múzeu mi vtedy núkali trojročné pracovné víza. Mal som možnosť ostať aj na škole robiť asistenta, tam mi ponúkali tiež, že mi pomôžu s vízami. Samozrejme, za všetkým však treba hľadať ženu a keďže som sa zoznámil s krásnym dievčaťom zo Slovenska, tak som sa vrátil, oženil a máme spolu troch synov.

Naďalej ste však v kontakte so zahraničnými umelcami, vystavujete v zahraničí…

Ja som odišiel zo Slovenska, keď som mal 19 rokov. Bol som dieťa socializmu a zrazu som sa ocitol v úplne inom svete, v kapitalistickom systéme. Bol som hodený do vody a ocitol som sa medzi študentami z celého sveta. Tá komunita a väzby, ktoré tam vznikli, pretrvávajú doteraz. Boli sme tam študenti z Južnej Kórey, Nemecka, Švajčiarska. Veľa kontaktov mám aj zo samotného New Yorku. To sú kamarátstva na celý život. Jeden kamarát je úspešný architekt v Južnej Kórei, ďalší má veľkú architektonickú firmu v Zürichu. Z tej rovnakej štartovacej čiary, ktorú sme tam ako študenti mali, sa každý posunul niekam inam. Jeden je v Amerike úspešný spisovateľ, ďalší kamarát je viceprezidentom banky na Wall Street. Takže áno, človek stále čerpá z tých vzťahov, ktoré nadobudol v zahraničí, ale na druhej strane ho to naučí aj nebáť sa a prezentovať svoj produkt, v mojom prípade výtvarné dielo. Dnes dosť vystavujem hlavne v Taliansku, ale aj vo Švajčiarsku. V Miláne mám galériu, ktorá ma zastupuje a s ktorou úzko spolupracujem. Keď som mal minulý rok po dlhom čase výstavu na Slovensku v galérii Nedbalka, tak ju prišiel otvoriť majiteľ tejto galérie z Milána. Prišiel na otočku na jeden deň len kvôli tomu, že som ho o to poprosil. Do katalógu písali piati kurátori z celého sveta. Človek sa cíti až taký poctený a je to také zadosťučinenie, že asi to, čo robí, je na správnej ceste.

Aký bol váš najväčší umelecký úspech doteraz?

Umenie sa nedá merať, umenie nie je len čierna a biela. Tých „50 odtieňov šedej“ je to najkrajšie. Z úspechu sa človek teší iba chvíľku, lebo už začne rozmýšľať, ako na ňom stavať ďalej. Ale takým mojím veľkým úspechom bolo vydanie knihy v New Yorku vo vydavateľstve Cantor Art Press v decembri 2013. Tú knihu si hneď objednalo asi 50 najdôležitejších múzeí v Spojených štátoch ako je Metropolitné múzeum, Múzeum moderného umenia, Brooklynské múzeum či múzeum v Seattli. Je tiež v archíve Kongresovej knižnice. Je to pre mňa pocta, že táto knižka tých ľudí oslovila. Je o obrazoch na hliníkovom plechu, čo je vlastne originálny princíp. Tento úspech ma utvrdil v tom, že to bol správny krok, hoci som riskoval, keď som odišiel z klasických techník na plátne a začal som robiť na plechu, čiže na inom materiáli. Hľadal som úplne iný princíp, niečo, čo môže človeka ešte viac obohatiť. Myslím si, že princíp umenia je v zážitku. Ten vizuálny zážitok, ktorý človek dostane, ho v  ideálnom prípade obohatí šťastnejším zážitkom. V to ja verím.

Máe nejaké rady pre začínajúceho umelca, ktorý by chcel preraziť v zahraničí?

Veľmi dôležité je vedieť jazyk. Bez možnosti komunikovať v cudzom jazyku je to nemožné. Aj ja som sa v súčasnosti musel začať učiť po taliansky. Angličtina je OK, každý sa s vami vie dohovoriť, ale keď dokážete komunikovať v jazyku miestnych ľudí, o to bližšie puto si s vami vytvoria.

Ďalšia rada je nebáť sa prezentovať to, čo človek robí. Treba sa však zamyslieť, či to, čo robí môže reálne osloviť toho galeristu v zahraničí. Každá galéria má totiž určité smerovanie. Ak teda napríklad robím konceptuálne umenie, tak neoslovím galériu, ktorá vystavuje maliarov.

Tretia rada je, že človek musí skúšať a nebáť sa a mať zdravé sebavedomie. A veľmi dôležité je aj šťastie. To zohralo významnú úlohu aj v mojom prípade aj v mnohých iných prípadoch. Byť v správnom čase na správnom mieste. To síce môže človek ovplyvniť len do určitej miery, ale treba byť pripravený na každú príležitosť.

A treba vydržať a byť pozitívne naladený. Tá cesta nie je jednoduchá a veľa kolegov ešte z VŠVU to vzdalo a išli robiť marketing alebo do reklamných agentúr, lebo tá cesta je jednoduchšia a niekedy omnoho rýchlejšia. Veľa výtvarníkov, ktorých poznám, však vydržalo a sú tvrdohlaví a povedali si, že oni budú robiť toto.

Vy ste to už trochu naškrtli. Dá sa na Slovensku uživiť výtvarným umením?

Samozrejme, dá sa uživiť. Poznám veľa výtvarníkov, ktorí sa živia len umením a myslím si, že ich nie je málo. Žiaľ, je tu trochu centralizácia. Predsa len, v Bratislave je sústredené gro národného bohatstva, takže solventnejší ľudia žijú skôr v hlavnom meste ako niekde inde.

No výtvarné umenie nie je len maľovanie obrazov. Výtvarník môže učiť aj na škole, môže ilustrovať knižky, alebo sa venovať ďalším kreatívnym aktivitám, takže to pole je dosť široké. Výtvarník môže navrhovať popri maľovaní aj nejaké dizajny a ten svoj cieľ neopúšťa. Mňa napríklad v roku 2017 cez milánsku galériu oslovila jedna talianska firma, ktorá ručne vyrába nábytok. Majú v ponuke napríklad skrinky, pri ktorých každý rok oslovujú jedného-dvoch výtvarníkov, aby im pomohli s dotvorením ich povrchu. Mňa tiež oslovili, či by som do toho išiel a povedal som áno. Bola to pre mňa veľká výzva, v živote som predtým nič také nerobil. Vytvorili sme limitovanú edíciu 21 kusov skriniek, ktoré sa predávajú po 14 000 eur. Každá skrinka je s mojím podpisom a sú to vlastne zberateľské kusy. Minulý rok sa ich predalo 14 kusov, teraz už aj ďalšie. Ja som obdržal nultý kus tejto skrinky. Mal som ju doma a rozmýšľal som, čo s ňou. Nakoniec som sa rozhodol venovať ju do aukcie na podporu programu Generácia 3.0 Nadácie Pontis. Táto aukcia sa konala začiatkom minulého roka počas mojej výstavy v galérii Nedbalka. Táto skrinka sa vydražila za viac ako 25 000 eur. Celý tento výťažok som venoval na vzdelávanie v rámci Generácie 3.0. To umenie teda nie sú len obrazy, ale je to naozaj široké spektrum.

Robert Hromec

* narodil sa v roku 1970

* v roku 1995 získal bakalársky titul na The City College v New Yorku

* v roku 1998 získal magisterský titul na Hunter College v New Yorku

* v rokoch 1992 až 1998 pracoval v Metropolitnom múzeu v New Yorku

* ďalej sa vzdelával na The Slade School of Fine Art v Londýne a na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave

* jeho diela boli vystavované v New Yorku, Miláne, Zürichu, Benátkach, Prahe, Berlíne, Budapešti, Viedni a ďalších mestách

* od roku 2015 ho zastupuje galéria Area 35 v Miláne

Comments are closed.