REPORT TOHO NAJLEPŠIEHO ZO SVETA LUXUSU

Všetko môže byť lepšie

Aukčná spoločnosť SOGA aj v roku 2015 pokračuje v programovej podpore súčasného slovenského vizuálneho umenia. Tohtoročnú výstavnú dramaturgiu odštartoval  projekt  košického výtvarníka Jána Vasilka (1979) Všetko môže byť lepšie. Ján Vasilko (1979) sa svojou tvorbou už dávnejšie etabloval na domácej scéne ako vyznávač boja proti logike sveta. Túto pozíciu dôsledne potvrdzuje ortodoxným programom, ktorý ešte v čase štúdií naoko prísne ukotvil v plošnej geometrickej abstrakcii. Jeho dokonalé lineárne štruktúry však neostávajú v rovine nudnej exhibície. Zdanlivo prázdne estetično autor zámerne atomizuje, ku geometrii takmer protichodnou, grotesknou epikou a absurditou inscenovaných dejov. Znie to nelogicky, ale forma Vasilkových diel sa bije s ich obsahom v nečakanej harmónii. Umelec pritom svoje maľby nikdy nekonštruuje jednorázovo. Jedna, (v preklade) prvá verzia ho neuspokojuje, naopak, v snahe o dosiahnutie dokonalosti, analytickou meditáciou dospieva k viacerým variantom, ktoré v sériách precizuje ďalej. Akoby chcel pripomínať, že sa narodil v meste, ktorého hlavné obytné štvrte ktosi pomenoval Sídlisko I, Sídlisko II, Sídlisko II/A a Sídlisko III.

Formálne a technologicky vyvážené kompozície sú v skutočnosti priestorom dramatických dejov, zložitých zápletiek bez vnútornej logiky, nečakaných a nezmyselných spojení. Na tieto výjavy neraz dohliada vasilkovský boh zo stroja (či VSŽ?), dues ex machina, nepravdepodobná postava, zariadenie, mechanizmus či aparát. Toto inštrumentárium, vsadené na scénu, neilustruje nič konkrétne, je skôr mementom, novodobým penátom našej absurdnej doby. Podobne, aj ďalšie postavy maliarskych jednoaktoviek: vznešené a vážne bytosti zobrazené v hieratickej perspektíve; kto je viac – francúzsky kľúč alebo vysávač!?

Tak ako prví herci v antickom divadle (alebo malom súbore), podivní Vasilkovi hrdinovia zastupujú naraz viacero rolí. Navonok statické a neústrojné, ostávajú tieto mechanické náhrady paradoxne živou esenciou osobnej mytológie autora. Akoby odkazovali k dôstojným liturgickým obradom kultu Východoslovenských železiarní, tajnému náboženstvu z Východného pobrežia či maskovaným rituálom miestneho hokejového konventu. Akoby boli protagonistami svätých obrázkov, ikon, ku ktorým len pár vyvolených jednotlivcov môže odriekať svoju modlitbu.

Expozícia týchto dejov nie je na prvý pohľad jasná. Nie je to Biblia pauperum, ľahko čitateľný katechizmus pre chudobných (duchom).Vasilko scény úmyselne šifruje. Vedome sa vyžíva v ich nečitateľnosti, jasný a zrozumiteľný obsah by ho bytostne nudil. Tajomstvá svojich obrazov si starostlivo stráži, odmieta ich sprostredkovať každému („proste nechcem aby tomu hocikto rozumel!“ J.V.). Divákovi podsúva viacero interpretačných rovín - sú jeho opakované úniky z reality naozaj podvratnou formou občianskeho aktivizmu, kritickou revíziou nefungujúcich systémov alebo skôr osobnou clivotou (naozaj môže byť všetko lepšie?) či len podivnou, mechanickou melanchóliou?

Rovnako nejednoznačne sa javia aj hrdinovia jeho obrazov. Autor ponecháva na naše zváženie, či sú priamymi odkazmi na medzivojnové avantgardy (futurizmus, dadaizmus, surrealizmus, konštruktivizmus), slávnu Hamiltonovu koláž (vysávač, v časoch, keď ešte nepomýšľal na samovraždu) alebo len prchavými spomienkami na detstvo (Šrófikove dobrodružstvá, Zlatá brána), socializmus (vizualita informačných systémov, sektorový nábytok), dedovu farmu, spišskú gotiku, Marka Blaža.... Alebo inak: „Najprv som chcel byť traktorista, kombajnista, šofér autobusu, potom hokejový brankár, neskôr zas šaman, kúzelník a hypnotizér.“[1]

 

VYDANIE JAR 2015
Nina Gažovičová
www.soga.sk

[1]Citované z rozhovoru Ivana Jančára a Jána Vasilka z publikácie: Beskid, V: Ján Vasilko. Vydavateľstvo Krása a Nadácia Mladá maľba, Bratislava, 2013, s. 8.